Slávnostný príhovor vedúceho pracoviska na začiatok nového akademického roka

Magnifice Domine Rector,
Spectabiles, Honorabiles, Monsignore, Reverendissimi Domini, cives academici, carissimi!

 „Pán nás bude strážiť, ako pastier svoje stádo“ – tak sme pred chvíľkou spievali, opakovali so žalmistom. Chráni nás. Nás, ktorí sme sa dnes zišli, aby sme si vyprosili Jeho hojné požehnanie. Ľudové príslovie hovorí: S Bohom začni každé dielo, podarí sa ti ono veľmi milo.“ Ale prečo nás chráni? Aký plán má s nami? Dnešný žalm nám aj na to odpovedá: „Ich smútok zmením na radosť, poteším ich a rozveselím po žiali.“ Teda preto nás chráni, aby sme neboli zarmútení. Preto nás chráni, aby sme verili, že mnohokrát aj veci, ktoré sa nám zdajú byť bezvýznamné, majú svoj význam.

Filozofa Pittakosa, ktorý žil v 7. – 6. storočí pred Kristom, a ktorého Diogenes Laertios, grécky spisovateľ zaradil medzi siedmych mudrcov, sa raz opýtali: čo je príjemnosť, čo znamená pojem príjemný? A odpoveď znela: čas. A čo vníma ako nejasnú? A on odpovedal, že budúcnosť. V čom spočíva istota? A jeho odpoveď znela: Zem. Zároveň sa ho opýtali, čo znamená neisté? A on povedal: more. 

Drahí Bratia a Sestry! Dnes sme dostali čas od Boha. Čas, aby sme vzrástli v našich vedomostiach, a aby sme svojimi vedomosťami slúžili iným. Lebo budúcnosť je nejasná. Je síce nejasná, ale nie beznádejná. Keby sme ju za takú považovali, nesnažili by sme sa učiť, nepovažovali by sme za potrebné pomôcť tým, čo sú na to odkázaní, pozdvihnúť tých, ktorý padli. Zem aj pre nás, z určitého hľadiska je istota. Je istá, že raz nás zakryje. Ale chceme ju cítiť istú aj pod nohami, aby sme sa nemuseli báť na neistých vlnách mora nášho života. Ani vtedy, ak sa občas zľakneme. Naši patróni, Svätá Alžbeta, Blahoslavený László Batthyány-Strattmann, Blahoslavený Vilmos Apor, nie preto stáli pevnými nohami na zemi, nie preto sa sklonili k najbiednejším, lebo vedeli, že neexistuje beznádejný prípad? Oni vedeli, že nie je na zemi človek, ktorý by nemal hodnotu pred Bohom. Nie preto sa stali osobnosťami, lebo sa držali Boha? Ich ruky neboli Božími rukami?

O božej prítomnosti, o Jeho osloboditeľskej dobrote nám hovorí aj dnešné čítanie. Mohli sme v ňom počuť, že prorok Zachariáš mal videnie. Videl človeka, ktorý chcel zmerať územie svätého mesta, Jeruzalema. V proroctve plánujú výstavbu múru okolo tohto územia, ktoré chce takto ochrániť. Ale Boh mu odkazuje, že nemá opevniť múry, lebo On, jeho Pán bude ohnivým múrom. Jeho prítomnosť je postačujúca k tomu, aby ochránil mesto od pozemských nepriateľov...

Vidíme bratia a sestry tú prekrásnu symboliku v tomto proroctve? Boh je naším pevným múrom, ktorý nás dokáže ochrániť. Ale za tú ochranu od nás niečo aj požaduje. Nabáda nás k tomu, aby sme napredovali vo vede, aby sme dennodenne viac lásky preukázali ostatným ľuďom, aby sme rozmýšľali sociálne, aby sme mali odvahu snívať o krajšej, o pravdivejšej budúcnosti. „Kde je Boh, tam je budúcnosť“ – povedal raz Jeho Svätosť, Benedikt XVI. Na našej vysokej škole je tu prítomný Boh! Preto je tu aj budúcnosť. S vierou vkladanou do Boha, s nádejou vkladanou do budúcnosti dokáže naša vysoká škola učiť, školiť odborníkov, liečiť chorých, tak sa dokáže ujať tých, ktorí sa dostali na okraj spoločnosti.

Caesarius von Heisterbach, cisterciánský rehoľník, ktorý žil v prvej polovici 13. storočia, bol jedným z prvých, ktorý napísal životopis svätej Alžbety. Našu sväticu charakterizuje takto: „Ako horiaca sviečka, ktorá svieti na svätom svietniku.“ My dobre vieme, že sviečka len vtedy dokáže dať svetlo a teplo, keď horí a jej vosk sa roztápa. Alžbeta to urobila podobne. Dnes by sme povedali, že rozpoznala sociálne protiklady svojej doby a tie nebrala ako také, ktoré už nie je možné zmeniť. Chodila s otvorenými očami a s otvoreným srdcom. Mali by sme aj my chodiť vo svete podobne. Nie my sme svietniky. Svietnikom je v prenesenom slova zmysle Boh. On nám poskytne príležitosti, aby sme horeli, žili a slúžili pre dobro iných. Len vtedy dokážeme horieť pre iných, keď svoj život položíme na svietnik, ktorým je Boh.

V tom je aj Blahoslavený László Batthyány-Strattmann pre nás výborným príkladom. Vo svojom testamente napísal medzi inými aj nasledovné: „Jedným z hlavných cieľov môjho života bolo, aby som s mojou činnosťou pomáhal trpiacemu ľudstvu, a aby som tak uskutočnil veci, ktoré sa Bohu páčia.“ Lekár, ktorý žil svätý život, ktorý zadarmo liečil a veľakrát aj lieky zaplatil svojim pacientom, raz vyslovil tieto slová: „Milujem svoje povolanie. Chorý ma naučí stále viac a viac milovať Boha, a ja milujem Boha v nich. Chorý človek mi pomáha viac, ako ja dokážem jemu pomôcť!“

Fiodor Michajlovič Dostojevskij na jednom mieste píše: „Veľké myšlienky sa nerodia ani tak z veľkej mysle, ako z veľkých citov.“ Pýtam sa preto, nie to isté pochopili aj svätí? Nie to isté cítia aj tí, ktorí sa s láskavou pomocou obracajú k ľuďom, ktorí to najviac potrebujú? Blahoslavený Vilmos Apor, ktorého tiež považujeme za nebeského patróna našej vysokej školy, počas druhej svetovej vojny poskytol stovky ľuďom útočisko. Rátajúc nebezpečenstvami brutality prehlásil: „Raz aj tak musí každý zomrieť, radšej teraz nech človek obetuje život za iných.“

Bratia a sestry! Životné príbehy Svätej Alžbety, Blahoslaveného Lászlóa Batthyány-Strattmanna, Blahoslaveného Vilmosa Apora nám hovoria o vzťahu svietnika a sviečky. O vzťahu Boha a človeka. Blahoslavený László Batthyány-Strattmann, ktorý zomrel 22-ho januára 1931, deň pred svojou smrťou povedal svojej rodine: „Vyneste ma von na terasu, aby som odtiaľto rozkričal do celého sveta, aký dobrý je Boh.“

Dnes, aj my všetci, ako každý deň, zase vyjdeme na terasu nášho života. Môžeme kričať do sveta, že aký je zlý náš svet. Že nič nefunguje tak, ako by sme chceli. Ale môžeme kričať do sveta aj to, že Boh je dobrý, že náš Pán nás stráži, ako pastier svoje stádo, že budúcnosť je plná nádeje, že zem pod našimi nohami môže byť aj vtedy pevná, ak sa nám v živote nie všetko vydarí. 

Pán arcibiskup Róbert Bezák si za svoje biskupské motto zvolil slová žalmu: „Imple nos misericordia! Naplň nás svojim milosrdenstvom!“

Koho Boh napĺňa svojou milosrdnou láskou, ako Svätú Alžbetu, Blahoslaveného Lászlóa Batthyány-Strattmanna, Blahoslaveného Vilmosa Apora, aj sám dokáže byť milosrdný. Bez milosrdenstva nemôžeme žiť. Kedykoľvek pociťujeme Božie milosrdenstvo, my sami sa staneme milosrdnými. Každý človek, ktorý je milosrdný, skláňajúc sa k biednym, až úplne do prachu, a to bez rozdielu medzi veriacim a tým, ktorý má ďaleko od Boha, sa môže stať v určitom zmysle slova, podobný Bohu. Svätí to brali veľmi vážne, že s človekom treba vždy zaobchádzať ľudsky. Lebo či už ľudský plod, odsúdený na interrupciu, alebo človek bez prístrešia, či profesor, alebo pápež, všetci majú tú istú základnú hodnotu. A tá hodnota je človečenstvo. Tou hodnotou je sám človek. V dnešnom evanjeliu sme mohli počuť, že všetci sa divili nad Božou veľkosťou. A túto Božiu veľkosť môžeme obdivovať aj v živote svätých. A takisto Božiu veľkosť môžeme spozorovať aj v každom biednom, v tých, ktorí čakajú na našu pomoc. Ak je najvyššia hodnota sám človek, a častým preukázaním milosrdenstva sa sami staneme ľudskejšími, potom aj v našom živote budú obdivovať Božiu veľkosť. A čo viac si môžeme priať?

Bratia! Sestry! V tejto svätej omši s úctou spomíname aj na pána profesora Šoltésa, bývalého rektora Trnavskej univerzity a prorektora našej vysokej školy, ktorý predvčerom odišiel do večnosti. Nech mu Pán dá večné odpočinutie a nech ho zahŕňa svojim milosrdenstvom za všetko to dobré, čo vykonal v prospech nás, všetkých.

A na záver: nech Boh žehná našu vysokú školu, nech sprevádza so svojou láskou pána rektora, našich pedagógov a študentov, aby v novom akademickom roku mohli pociťovať Božie milosrdenstvo, aby sme dokázali byť aj my sami milosrdnými, aby sme precítili, že Pán nás stráži, aby sme dokázali horieť na svietniku dovtedy, kým Pán chce.
Amen.
 

Dr. h. c. PhDr. PaedDr. ThLic. György Herdics, PhD.